Úvod   |   Galeria   |   Napíšte mi
 


 
 

Varia januar 2010

Zatiaľ posledná, úplne čerstvá, cesta. Moja tretia. Prvá bez Wernera. A tiež úplne iná ako tie doteraz.

Motali sme sa na pomedzí štátov Goiania, Minas Gerais, Mato Grosso do Sul a Mato Grosso. Urobili sme takmer 5 000 km a videli sme málo kaktusov. Biedne málo. Raz sa dokonca stalo, že sme za celý deň nevideli ani pichliač. Ďalší sme našli aspoň nejaký trápny cereus a až tretí deň v podvečer sme mali šťastie a náhodou sme objavili neznámu populáciu nejakého dávno známeho diskáča. V zásade dva a pol dňa bez poriadneho kaktusu. Všetkých tých 5 000 km sme prešli medzi nekonečnými plantážami sóje, kukurice, cukrovej trstiny, či eukalyptov. Pri viditeľnosti aj okolo 50 km to bolo šialene deprimujúce. Tak sa v tej kultúrnej púšti motáte a hľadáte aspoň kúsok pôvodnej vegetácie, tzv. "Serrado". Väčšinou vybiehate z aute s nadšením, že toto musí byť dobré miesto na diskáče. Nie je. Je to medzitým x - krát vypálené. A predtým zorané. Keď máte šťastie a ste na podklade, ktorý si vyžaduje diskáče, nie sú tam. Sú vyberavé. Tiež je otázka koľko populácií sme si jednoducho nevšimli. Našli sme asi tri, či päť nových flekov. Vytáčali ma upozornenia okolo cesty, že treba chrániť divé rastliny a živočíchy. Aké rastliny? Živočíchov tam pár zostalo. Otázka je dokedy. Ak sa neprispôsobia novým podmienkam pôjdu za rastlinami. Rýchlo. Kým pre živočíchy je riešením vytváranie rezervácií, či národných parkov, rastliny nemajú šancu. Na druhej strane treba uznať, že ľudia musia jesť. Argumentácia nejakými diskokaktusmi sa mi zdá smiešna...

Keďže som slúbil, že nepustím von všetky obrázky, prosím, pobavte sa na nasej ceste bez pichliačov. Hoci sme nevideli veľa kaktusov, my sme si ju užívali.
 
 
 
 


Let Sao Paulo - Goiania. Plný. Letecká doprava tu funguje oveľa lepšie ako u nás autobusová.

Ráno som schoval pršiplášť do kufra.

Babka sa vybrala na cesty.

Voda je vysoká. Prší takmer denne.

Krajina pod nami je kompletne civilizovaná. Netuším, že toto nás bude sprevádzať dva týždne...


Na mape vyzerá Goiania ako diera. Nie je.

Tieto ary nás donútili zastaviť a okrem niekoľkých fotiek vtákov sme nevideli nič. Ako častokrát na tejto ceste.

Prvý večer po opustení letísk. Výborné grilované mäso (každý večer), veselá a usmievavá kuchárka. A na začiatok sme museli dať aj dve - tri cachaca. Na Wernera van Heeka, ktorý s nami nebol. A už nebude...


Nevyzerá to zle. A chutí to fakt výborne.

V Mexiku sa mu hovorí "rompehuesos", lámač kostí.



A takto sa budeme stravovať skoro celé dva týždne. Vôbec sa mi huba nenudila.



V monotónnej poľnohospodárskej pustatine sú občerstvením aspoň vysadené bambusy.

Sme ekologicky uvedomelí a jazdíme len na alkohol.

Opäť šialene leje. Viditeľnosť je mimoriadne zlá a tým, že dáme jedno pivo výrazne zvyšujeme našu bezpečnosť.


Návšteva reštauračnej toalety evokuje známu častušku: Kakaja nátura, takaja kultura; kakaja kultura, takoj narod. S...

Brazílci sú ale civilizovaní, milí a priateľskí ľudia. Toto nie je bežná realita.

Nie je jednoduché nájsť kopec, ktorý je krajinársky zaujímavý. A čo tam na ňom rastie?


Je obdobie dažďov. Vody nie je nedostatok. Zatiaľ nám neprší.

Po pive si to žiada krátku obednú pauzu.


Kočka lepšie vyzerá ako varí. Dávame dva - tri špízy a nevedomky sa ženieme asi do najriskantnejšieho podniku celej dovolenky.

Dropovitý vták. Celkom bežný v pomedzí štátov Goias, Mato Grosso a Mato Grosso do Sul. V minulosti sme ich videli pri Uebelmannia horrida v Minas Gerais.


Pre spomínané štaty Goiania, Mato Grosso a Mato Grosso do Sul je charakteriská masívna likvidácia pôvodnej vegetácie "Serrado". Ak tu chcete hľadať kaktusy, musíte hľadať ostrovčeky pôvodnej vegetácie, ktoré zatiaľ neboli zlikvidované. Dnešným tempom to nebude dlho trvať...

Cesta je pekná. Ešte netušíme, že dnes pôjdeme po terasérií viac ako 300 km. S nedostatkom benzínu. Na hranici (zrejme za hranicou) možností Fiat Dobló.

V období dažďov je vegetácia ohromujúca.

Nakoniec sa nedala zaradiť rýchlosť a v noci musím Fiata hnať na trojke desiatky kilometrov. Občas som mal dosť stiahnutý ritný sval.

Už od obeda sa teším na večeru.

Pekné scenérie sú vzácnosťou.

Vážení, v Brazílii je famózna grilovaná údenán parenica. Je síce menšia ako tie naše, ale je úžasná. Skúste to. Bingo!


Hľadnie kaktusov v Brazílii je skutočne zážitkom. Pribral som 4 kilá. Nech.

Hadica (Boa constrictor) ležala hneď vedľa cesty.

Pohľad na Caldas Novas. Z nejakého národného parku. Sú tam krásne vodopády. Tie sme nevideli. Nebolo času.





Večer sme oslavovali návrat do civilizácie. Snažili sme sa ich krášliť. Vydržali sme veľa a baby neskrásneli...



"Náš" Fiat Dobló. Je síce drahší ako VW Bus, ale je tiež veľký, má klímu a má posilovač. Tiež je dosť vysoký. Zatiaľ nikdy nesklamal.



Netušil, že sa dostane na internet.

Titul Madona dňa udeľujeme len raz za deň. Konkurencia je veľká. Táto ho získala hneď ráno. Oprávnene. Žiadna ju netromfla.

Madona dňa.

Divý ananás. Za ním čistý stavebný piesok...

Úžasný chlap. Srandista. Vzdelaný. Komunikatívny. V ten večer sme aj my boli mimoriadne komunikatívni...

Niečo v tom piesku asi bolo. Prvýkrát som točil aj na DV záznam. Mne osobne sa to veľmi páči (považujem to za informatívnejšie ako fotografie). Len nie vždy človek so sebou trepe statív a potom to nie je ideálne.


Pohľad na nálezisko.

Od momentu ako som schoval do kufra pršiplášť prší. Najvyšší čas ho vytiahnuť zase do auta.

Vôňa Brazílie je opojná vo dne i v noci. Ako silný austrálsky barik.

Už tretí deň sme nevideli pichliač.

Už som napísal, že hľadanie kaktusov v Brazílii ma baví. V porovnaní so štátom Bahía a Minas Gerais, kde sme kedysi začínali, majú tu rodizio takmer všade. A je famózne.


Keď sa dívam na chlapíka mám dojem, že diskáče ešte desať minút počkajú.


Tu niekde by mali rásť zaujímavé kaktusy. Len, pre Kristove rany, kde?


Brána k hotelu a aj nálezisku je trochu zašlá.


Zdá sa, že hotel má svoje najlepšie roky definitívne za sebou.


Od návštevy W. Uebelmanna sem ubehlo viac ako tridsať rokov.




Skvostný Cereus sp.




Vtedy sa tu člnkovali.


Najdôležitešia činnosť večer - nabíjanie všetkých batérií.

Voda je vysoká.

A sťahovanie fotiek.

Na ceste treba byť opatrný.

Na konci sveta, asi 40 km od hlavnej cesty, sme na konci cesty na fazende našli tohto dedka. Ubezpečuje nás, že tu nič nerastie. Hoci nás vidí prvýkrát (po týždni v teréne vyzeráme famózne a mimoriadne dôveryhodne) nás pozýva do domku na kávu. Hoci neradi, odmietame a mastíme hľadať inde.


Aj jeho parťák hovorí, že tu nič nie je. Milí chlapi.

Táto bačorina nás dnes zastavila.

Pán sa ochotne nechal fotiť.




Starý rančer.

Ponte do Pedra. Medzi Galeana a Rayones je vysoký kamenný most Puente de Dios.






Tak ako u nás na poliach vídavame srnčie, tu sa na nekonečných lánoch polí pasú pštrosy.


Všade sú pasienky, alebo kultivovaná pôda. Kaktusy tu nemajú miesto.






Fazenda.






Madona dňa. Obzvlášť vydarená.

Nevaria tu zle.



Pokiaľ nad našou bezpečnosťou zdejú takého divy, niet sa čoho obávať. Inak kaliber 38.



Fiatka dostala pohúliť.

Na ceste stretnete všeličo.

Niekde sa to pásť musí.

Pri zotmení sa vedľa terasérie objavil mravčiar.



Nechal nás prísť na nejaké tri - štyri metre.

Pre zmenu trochu grilovaného mäsa.





Takto vyzerá krajina potom ako zničia pôvodnú vegetáciu. Onedlho sa tam vysadí niečo, alebo premenia vyklčovanú pôdu na pasienky. Ak tam aj boli nejaké diskáče, nedozvieme sa aké...









Tento pohľad na poľnohospodársku krajinu nás sprevádzal tisíce kilometrov. Z nášho pohľadu je všetko definitívne zničené. Ľudia potrebujú jesť. Pár disko zo CITES I tomu nijako nemôže zabrániť.



Blíži sa búrka.

Prišla rýchlo.

Drž sa dievča. Ide tu o život.

Hezounci. Umytí a dúfam, že aj spokojní.

Sao Paulo nie je dedina.

Do skorého videnia, Brazília. Bolo to fascinujúce.

 
 
Copyright 2009 Milan Zachar. Všetky práva vyhradené.   |   cactuszachar@gmail.com